Jazyk sa neustále vyvíja a mení. Dnes mnohí ľudia považujú za etickú módu takú módu, ktorá je vyrobená férovo: pracovníci a pracovníčky v odevnom priemysle dostávajú mzdu aspoň na úrovni životného minima a pracujú v bezpečnom a pohodlnom pracovnom prostredí. To je síce veľmi dôležité, no úplna etika by mala presahovať rámec ľudskosti.
Nemôžeme hovoriť o spravodlivosti a postaviť sa proti útlaku, ak veríme, že len niektorí by mali byť od neho oslobodení. Alebo ak neuznávame útlak vo všetkých jeho podobách.
Článok je voľným prekladom textov z príručky o úplne etickej móde, ktorú vydal Collective Fashion Justice. Príručku v pôvodnom jazyku aj so všetkými vedeckými referenciami si môžete prečítať na stránke Collective Fashion Justice.
Úplne etický módny systém uprednostňuje blaho všetkých pred ziskom a výrobou. Odmieta nespravodlivosť vo všetkých dodávateľských reťazcoch módneho odvetvia, ktorá poškodzuje planétu, ľudské aj mimoľudské bytosti.
Človek je len jeden z množstva druhov na planéte. Všetci spolu zdielame jeden domov. Módny priemysel nemôže pokračovať v drancovaní planéty. Neudržateľná móda pre zisk je krízou. Materiály pochádzajúce zo zvierat patria medzi ekologicky najškodlivejšie. Ak chceme dosiahnuť udržateľnú, etickú a regeneratívnu budúcnosť módy, musíme sa odkloniť od živočíšnych materiálov a tiež zmeniť našu spotrebu a spôsob, akým využívame materiály, ktoré už máme k dispozícii.
V súčasnosti spotrebujeme celosvetovo o 400 % viac oblečenia, ako pred 20 rokmi. Každú sekundu sa na skládku odvezie množstvo oblečenia v objeme jedného smetiarskeho auta. Bez ohľadu na to, aké udržateľné materiály používame, móda nebude nikdy v súlade s blahobytom planéty, ľudí a zvierat, ak sa nespomalí a nezmení.
Keď rúbeme lesy a narúšame pôvodnú krajinu, ktorú premieňame na pasienky a lúky, spôsobujeme tým stratu biodiverzity. Divoké zvieratá strácajú svoj domov a trpia jednotlivo, ale aj ako celý druh v dôsledku ohrozenia vyhynutím. Polovica všetkej obývateľnej pôdy sa využíva na poľnohospodárstvo a okolo 80 % poľnohospodárskej pôdy sa využíva na chov zvierat a pestovanie krmiva pre ne. Z týchto systémov získavame kožu, vlnu, kašmír, perie a podobne. Ak by sme namiesto živočíšnych materiálov používali iné alternatívy, dokázali by sme účinnejšie chrániť biodiverzitu a obnoviť divokú prírodu.
Každý rok trpia a umierajú kvôli móde milióny zvierat. Kravy, ovce, kačice, norky, líšky, krokodíly, králici a množstvo ďalších druhov stráca svoju slobodu a žije v neetických a neudržateľných systémoch, ktoré s nimi zaobchádzajú ako s predmetmi, a nie ako so živými bytosťami.
Dodávateľské reťazce módneho odvetvia s materiálmi živočíšneho pôvodu však nespôsobujú utrpenie len zvieratám, ale aj ľuďom. Často sú aj oni vykorisťovaní zo strany zamestnávateľov a sú nútení páchať násilie na cítiacich tvoroch. Systematicky bližovať zvieratám nie je pre nikoho príjemné ani prirodzené. Väčšinu vykorisťovaných odevných pracovníkov a pracovníčok tvoria ľudia inej farby pleti a módny priemysel sa preto podieľa na environmentálnom rasizme. Ide o druh rasizmu, ktorý poškodzuje planétu a spôsobuje negatívne dôsledky škodiace pôvodným obyvateľom a ľuďom inej farby pleti.
V reportáži globálneho hnutia Fashion Revolution sa zistilo, že chov kráv a býkov v Brazílii predstavuje viac ako 60 % zo zoznamu zamestnávateľov v krajine, ktorí sú spájaní s obchodovaním s pracovnou silou, otroctvom a inými formami nútenej práce. Brazília je jedným z hlavných producentov koží používaných v kožiarskom priemysle.
Nasledujúce texty sú vybrané pasáže z eseje What if the Ethical Fashion Movement Recognized Speciesism? (Čo keby hnutie za etickú módu bralo do úvahy speciesizmus?), ktorú Emma Håkansson napísala pre Antagonist.co. Celú esej v pôvodnom znení v anglickom jazyku nájdete na www.antagonist.co.
„Keď sa pozrieme na súčasný prúd etického módneho hnutia, vidíme silnú ochranu individuálnych práv a bezpečnosti a hlbokú starostlivosť o životy pracovníkov v odevnom priemysle a planétu. Vidíme hnutie, ktoré si uvedomuje, že žiaden odev nie je krásny, ak je vyrobený na základe nespravodlivosti. Aj napriek tomu všetkému však vidíme odevy hrdo označované ako etické a spravodlivé, ktoré boli vyrobené z vykorisťovaných zvierat.
Odevní pracovníci a pracovníčky si zaslúžia bezpečie, slobodu a mzdu, ktorá im zabezpečí nielen život, ale dobrý život. Život, ktorý by mohli žiť bez strachu z predčasného konca, aký postihol 1 134 žien šijúcich pre značky rýchlej módy, keď sa zrútila továreň Rana Plaza. Šaty nie sú také krásne, ak ich ušila žena – pravdepodobe žena inej farby pleti –, a bola pri ich výrobe vykorisťovaná.
Za módnym priemyslom však stoja aj ďalšie obete, na ktoré sa zabúda. Niekto iný sedí v inej jasne osvetlenej továrni. Aj oni sa tlačia medzi mnohými ďalšími a boja sa. Často sú vo fyzickom a psychickom strese kvôli strašným podmienkam, v ktorých musia žiť.
Bytosti v tej továrni môžu byť kačice. Alebo nimi boli, kým ich neposlali na bitúnok, kde im z visiacich tiel vytrhali perie, aby ním naplnili bundy a kabáty.
Hnutie, ktoré uznáva, že žiaden odev nie je krásny, ak je vyrobený nespravodlivo, by sa logicky malo zasadzovať za ochranu kačíc rovnako ako odevných pracovníčok. Všetky tieto bytosti sú vykorisťované, držané v zlých a nebezpečných podmienkach, zaobchádza sa s nimi, akoby neboli ničím iným, len tým, čo môže zarobiť peniaze pre módny priemysel.
Keď zvykneme hovoriť, že sa s ľuďmi zaobchádza ako so zvieratami, vrátane tých v módnom priemysle, máme na mysli, že sa s nimi zaobchádza zle. S neúctou a možno aj pohŕdaním. Znamená to, že si na určitej úrovni uvedomujeme, ako zle sa v našej spoločnosti zaobchádza so zvieratami. Pravdepodobne by sme si nikdy neželali, aby sa s nami narábalo ako so zvieratami. Dúfame, že nikdy nebudeme odľudštení.
Prečo sa nás však krutosť voči niektorým dotýka viac ako voči iným? Prečo je zaobchádzanie so zvieratami s neúctou a pohŕdaním iné a dokonca prijateľné? Sme proti krutosti, alebo nie sme? Naozaj by malo byť oslobodenie od krutosti založené len na niečom tak ľubovolnom, ako je pohlavie, trieda alebo druh?
Keď sa nad tým zamyslíme, je jasné, prečo nechceme byť odľudštení. Pretože nechceme byť zvierací. So zvieratami sa zaobchádza ako s bezcennými a my si o sebe nemyslíme, že sme bezcenní. Ale čo ak by sme uznali, že aj my sme zvieratá – druh homo sapiens? Znamenalo by to prijať našu nehodnosť a zásluhu na krutosti? Čo ak by ale odľudštenie znamenalo len odstránenie bariéry medzi nami a inými zvieratami?“
Texty Emma Håkansson, voľný preklad Živávlna
