Nachádzajú sa na okrajoch obcí, za mestami, často na celkom opustených miestach, kam ľudská noha bežne nevkročí. Sú nenápadne ukryté pred ľudským zrakom, lebo ako sa vraví, čo človek nevidí, to srdce nebolí.
Možno aj vo vašom okolí sa nachádza družstvo so stovkami kráv. Ako to, že ste žiadnu z nich nikdy nevideli? Reklamy so šťastnými zvieratami na lúke na obaloch mliečnych výrobkov sú len dlhoročnou marketingovou stratégiou. Väčšina kráv v intenzívnom mliečnom priemysle sa nikdy nerozbehne po zelenej lúke a neľahne si do tieňa pod mohutný strom. Svoj život prežijú v maštalnej hale s obmedzeným vonkajším výbehom.
Nevylučujeme, že existujú farmy, kde je kravám dovolené sa pásť najmä počas jari a leta, no je ich omnoho menej – podľa štatistiky European Grassland Federation bolo v roku 2018 len 5 % mliečnych kráv v Českej republike a Maďarsku chovaných aj pastevnou formou. Štatistika neuvádza Slovensko, no môžeme predpokladať, že percentá sú podobné. Farmy s označením organické sú povinné zvieratám zabezpečiť pastvu, no tie neorganické túto povinnosť nemajú. Mliečne farmy, ktoré sme navštívili, ponúkali zvieratám len možnosť obmedzeného externého výbehu.
Kravka na mliečnej farme, Slovensko, foto © Živávlna
Málokto z konzumentov mliečnych výrobkov vôbec tuší, ako prebieha celý proces ich výroby, kým sa k nemu dostane napríklad plátkový syr do bagety. Veľakrát počujeme, ako si ľudia romantizujú farmy na Slovensku a myslia si, že zvieratám je zle len na farmách niekde inde vo svete a u nás nie. Spôsob intenzívneho chovu a prevádzky CAFO (Concentrated Animal Feeding Operation – prevádzky na výkrm zvierat), ktoré predstavujú veľkoobjemný industrializovaný spôsob chovu, sa začali rozširovať v 20. storočí a veľmi úspešne sa uchytili aj v Európe (a na celom svete), teda aj na Slovensku. Tieto prevádzky majú veľmi negatívny dopad na životné prostredie – znečisťujú pôdu, vodné toky, čistotu ovzdušia a spôsobujú utrpenie miliónom zvierat a ohrozujú zdravie ľudí.
Podľa záznamu Pôdohospodárskej platobnej agentúry bolo k 31. 12. 2021 na Slovensku evidovaných 358 aktívnych prvovýrobcov mlieka, teda fariem so zvieratami, ako sú kravy, ovce a kozy. Podľa centrálnej evidencie Plemenárskej služby Slovenskej republiky bolo k 31. januáru 2022 na Slovensku 115 598 dojníc. Pre porovnanie: na konci roka 2016 bolo na Slovensku evidovaných 442 prvovýrobcov mlieka a na konci roka 2017 bolo evidovaných 125 365 dojníc. V roku 2004 sa nachádzalo na Slovensku až 800 fariem prvovýrobcov mlieka. Pokles fariem je dosť výrazný, no pokles dojníc v priebehu posledných rokov mierny. To môže znamenať, že síce máme na Slovensku menej fariem, no menšie farmy mohli nahradiť veľkochovy s intenzívnou formou produkcie.
Mierny pokles nastáva aj v celej Európskej únii. Eurostat uvádza, že v roku 2020 bolo v EÚ 20,5 miliónov dojníc. Číslo je o 1,1 % (220 000 jedincov) nižšie ako v roku 2019. Najväčší počet dojníc malo Nemecko s takmer 19 % celkovej populácie dojníc v EÚ a najnižší Malta, kde bolo v roku 2020 evidovaných 6 060 dojníc.
Jedna z najväčších mliečnych fariem na Slovensku sa nachádza pri obci Bzovík – s odhadovanou kapacitou 1 400 kráv. Farma vznikla doslova na lúke. Darmo by ste tam však hľadali kravy na lúke, sú zatvorené vo veľkých budovách. Kapacitu tejto farmy však prekonali už ďalšie farmy, ako je napríklad farma v Plaveckom Štvrtku s kapacitou 2 600 kravičiek dánskej spoločnosti First Farms.
Slovensko, foto © Živávlna
Na jednej zo slovenských mliečnych fariem pracovala aj Barbora ako zootechnička. Celé meno ani lokalitu farmy z bezpečnostných dôvodov neuvádzame. S Barborou sme sa stretli ešte na jeseň v roku 2021, aby nám porozprávala o životných podmienkach zvierat, ale aj o pracovných podmienkach ľudí na slovenskej mliečnej farme.
Zviera ako stroj v pásovej výrobe
„Ja by som to nenazývala farmou, pre mňa je to len továreň na mlieko,“ začína svoje rozprávanie Barbora.
„Dnes funguje väčšina fariem spôsobom automatickej výroby, ktorá pripomína pásovú výrobu. Počas môjho pôsobenia na farme mi jeden kolega, ktorý tam pracoval vyše 60 rokov a možno tam pracuje dodnes, spomínal, že si pamätá časy, keď bol na každú kravu alebo dve kravy jeden zamestnanec. Ak malo družstvo 200 kráv, zamestnávalo približne 100 ľudí. Samozrejme, dojenie sa realizovalo ručne. Dnes sú na to technológie a na farme s kapacitou 1 000 kráv pracuje okolo 40 zamestnancov. Používa sa buď forma rybinovej dojárne, alebo kruhovej dojárne. Kruhová dojáreň je oproti rybinovej oveľa efektívnejšia. Čo si pamätám, kravy sa dokonca ani nikdy nepúšťali na pastvu,“ pokračuje Barbora.
Aby menší farmári dokázali konkurovať veľkým farmárom, ktorí využívajú napríklad kruhovú dojáreň, majú len dve možnosti: buď skončia, alebo taktiež prejdú na efektívnejší spôsob dojenia. Malú farmu si občas automaticky spájame s lepšími životnými podmienkami zvierat. V tomto prípade ale malá farma nemusí vždy pre zvieratá znamenať lepší život. Menej financií môže mať za následok zhoršenú starostlivosť či celkovo horšie hygienické podmienky.
Ak navyše zohľadníme, že na každej mliečnej farme dochádza k odoberaniu teliatok matkám po pôrode a vykorisťovaniu reprodukčného systému zvierat, nič ako etická mliečna farma neexistuje bez ohľadu na to, aká je veľká.
Novorodené teliatka odlúčené od mám, Slovensko, foto © Živávlna
„Veľakrát to malé farmy vzdávajú, lebo z toho nemajú dostatočný profit. Ale aj veľké farmy fungujú hlavne vďaka štedrým dotáciám, pretože produkcia kravského mlieka je veľmi nerentabilná. Aj napriek tomu, že výroba je zautomatizovaná a zamestnanci slabo platení, prvovýrobcovia mlieka nie sú príliš ziskoví. Viac zarobia spracovatelia mlieka a najviac asi obchodníci. V čase, keď som robila na farme, išiel liter nefiltrovaného mlieka do spracovateľskej mliekarne za 9 centov. Denne sa nadojilo cca 10 000 litrov mlieka. Ak si to zrátate, vyjde vám 900 eur na jeden deň. To je suma, ktorá nemá šancu pokryť ani denné náklady prevádzky veľkej farmy, ak by nebola dotovaná.“
Kruhová dojáreň vyzerá ako kolotoč, ktorý sa veľmi pomaly otáča. Kravy sú v nej nastúpené v jednotlivých boxoch. Kým sa stihne každá krava aspoň jedenkrát otočiť, je vydojená. Trvá to od 3 do 5 minút. Dojenie prebieha pomocou dojacej súpravy, ktorá pod tlakom ťahá mlieko z vemena kravy. Pre dojiča či dojičku to znamená menej práce, pretože len stojí a vymieňa kravy na kolotoči. V rybinovej dojárni stoja kravy horizontálne v rade, zamestnanec sa tak viac nachodí a za rovnaký čas podojí menej kráv ako dojička pri kruhovej dojárni.
Mnohí farmári obhajujú chov kráv aj kvôli produkcii hnoja, ktorý je vraj nutný pre poľnohospodárstvo. Menej kráv znamená menej hnoja (a menej metánu pre atmosféru, našťastie). V skutočnosti by mohol byť maštaľný hnoj nahradený zeleným hnojom alebo kompostom z biologického odpadu, ktorý je pre vyčerpanú pôdu oveľa výživnejší.
Rybinová dojáreň, Poľsko, foto © Human.cruelties
V mliečnom priemysle sa najčastejšie zneužívajú kravy holsteinského plemena. Tieto kravy sú desaťročia selektívne šľachtené na nadmernú produkciu mlieka. Ich vemená sú počas najproduktívnejšej doby niekoľkokrát väčšie, ako by bola ich prirodzená veľkosť. To so sebou prináša aj mnohé zdravotné ťažkosti: časté zápaly, infekcie, mastitídu alebo zhoršenú chôdzu v dôsledku ťažkých vemien.
„Produkcia mlieka týchto kráv je oveľa vyššia, ako spotrebuje teliatko. Ak by sa krava nepodojila, mohlo by jej to spôsobiť problémy. Samozrejme si treba ale uvedomiť, že žiadnej krave sa netvorí mlieko len tak odrazu. Musí byť gravidná a porodiť teliatko. Ľudia vôbec netušia, že aby krava mohla mať mlieko, musí mať každý rok teľa. Myslia si, že krava dáva mlieko len tak, lebo je to krava – zviera, ktoré dáva mlieko odjakživa. Dokonca aj moja mama si to myslela. Ak by sme ich prestali umelo oplodňovať, množiť, ale predovšetkým selektívne šľachtiť a chovať, nič z toho by sa nemuselo diať.“
Kravka v maštali pre dojnice, Slovensko, foto © Živávlna
Frustrované mamy a plačúce mláďatá
Najhorším zážitkom z mliečnej farmy sú pre Barboru teliatka. „Nič mi netrhalo srdce viac ako odoberanie teliatok ich mamám. Tesne po pôrode boli umiestnené do individuálnych boxov, kde volali za mamou. Kravy aj niekoľko týždňov po pôrode bučali a hľadali svoje teliatka. Neraz boli v depresii,“ spomína Barbora na ťažké chvíle na farme.
„Novorodené teliatka (jalovičky aj býčkovia) sa nikdy nenapijú mlieka svojej mamy. Výnimkou je len prvé mlieko, takzvané mledzivo alebo inak nazývané kolostrum, ktoré štartuje imunitu, a preto je dôležité pre každého cicavca. Mledzivo získa teliatko od svojej mamy z prvého a druhého podojenia. Toto mlieko nie je vhodné na konzumáciu človekom, pretože je celé také oranžové až červené a hrudkovité. Ak ide o jalovičku, ďalej je kŕmená sušeným mliekom, ktoré je paradoxne lacnejšie, do veku 60 až 90 dní (na základe prirodzených inštinktov by sa teliatko neodstavilo od materského mlieka do svojich cca 8 – 9 mesiacov, nakoľko priemerná dĺžka laktácie kravy je 300 dní, pozn. redaktorky). Potom prechádza na tuhú stravu. Tú tvoria jadrové granule obsahujúce sóju, kukuricu, lucernu a podobne. Po odstavení od sušeného mlieka však odchádzajú jalovičky väčšinou na farmu jalovíc, kde ich vo veku od 12 do 17 mesiacov čaká prvá umelá inseminácia a sú tam počas celej doby gravidity (9 mesiacov). Tesne pred pôrodom prichádzajú opäť na farmu, kde sa narodili, aby mohli byť ihneď po pôrode zaradené do produkčného procesu.“
Teliatka odlúčené od mám a zatvorené v individuálnych boxoch, Slovensko, foto © Živávlna
Iný osud čaká býčkov, ktorí sú pre mliečny priemysel nechcenými, lebo nevytvárajú mlieko. „Mladí býčkovia boli u nás často kŕmení odpadovým mliekom. Toto mlieko totiž nie je určené pre ľudskú konzumáciu. Ide napríklad o mlieko od chorých kráv, ktoré obsahuje antibiotiká. Alebo dostávali mlieko od kráv, ktoré sa po pôrode dlhšie zotavovali a tiež úžívali antibiotiká. Aj toto mlieko bolo stále dosť oranžové a plné hrudiek. Bežne sa riedilo teplou vodou, ak ho bolo nedostatok. Čím menej mlieka, tým viac sa riedilo a býčky o to viac hladovali.“
Po odstavení od mlieka čaká býčkov buď dlhý a úmorný transport do inej krajiny, kde sa predajú na teľacie alebo hovädzie mäso, alebo ak nebudú pre farmára rentabilní, čaká ich okamžité usmrtenie.
„Sú určité antibiotiká, ktoré si nenájdu cestu do mlieka, a môžu sa preto podávať kravám aj počas dojenia. No sú aj také, ktoré sú silnejšie a do mlieka si cestu nájdu, preto nemôže byť zo zákona takéto mlieko určené na ľudskú spotrebu. Mladý býček, ktorý často končí ako teľacie mäso, však už od svojho narodenia konzumuje zvýšené množstvo antibiotík, a preto nie je vylúčené, že ostávajú v jeho organizme. Existuje celý systém, ako obísť zákony tak, aby teľacie mäso spĺňalo určitú normu. Funguje to spôsobom, že v jednej krajine sa zviera vykŕmi, v ďalšej zabije a v inej zabalí a predáva. Býčkovia z našej farmy sa odkupovali napríklad na výkrm do Holandska.“
Aj napriek tomu, že v januári 2022 vstúpili v Európskej únii v účinnosť pravidlá (nariadenie EÚ 2019/6 a nariadenie EÚ 2019/4) týkajúce sa zákazu podávania antibiotík rutinne, tak živočíšny priemysel (i keď mal tri roky na prípravu) nijako neimplementoval zmeny, ktoré by viedli k znižovaniu rutinného používania antibiotík. Loby živočíšneho priemyslu berie túto implementáciu vágne s odôvodnením, že nejde o prísny zákaz. Európska aliancia verejného zdravia vydala dokonca správu, podľa ktorej budú antibiotiká naďalej kompenzovať zlé hygienické a životné podmienky zvierat. I keď je teraz regulácia antibiotík v EÚ na papieri lepšia, v praxi sa jej nedarí tak, ako by malo.
Staršie teliatka v maštali, Slovensko, foto © Živávlna
Žiaden zaslúžený relax a dôstojné dožitie
Mnohí ľudia si v dobrej viere myslia, že konzumáciou mlieka, jogurtov či syrov neubližujú zvieratám, keďže pre tieto produkty nemusia byť usmrtené. Žiaľ, nie je to tak. Už len keď pomyslíme na mladých býčkov, ktorí ako neželaní končia na bitúnku oveľa skôr ako samice. Na bitúnku však napokon skončia aj doslúžené kravy.
„Prirodzene sa krava dokáže dožiť až 20 rokov, no v bežnej mliečnej produkcii je napríklad 5 až 6-ročná krava stará. Je totiž jasné, že jej klesne produkcia mlieka. Alebo sa stáva, že kravky majú pre vysokú produkciu mlieka nedostatok vápnika, čo im spôsobuje problémy s nohami, alebo sa ich znova nedarí úspešne odplodniť. Vtedy sa zaraďujú do skupiny vyradených kráv a odtiaľ rovno na bitúnok,“ opisuje ďalšiu z praktík mliečneho priemyslu Barbora.
Za 50 až 100 eur skončí takmer každá krava z mliečnej produkcie na bitúnku a jej svalovina ako mäso do hamburgerov či potrava pre domácich miláčikov v konzerve.
Pravdepodobne chorá kravka v maštali pre dojnice, Slovensko, foto © Živávlna
„Občas sa kravy odvážali na bitúnok aj skôr. Stalo sa to vtedy, ak sa niektorej krave napríklad pretočil bachor kvôli plynom. Aby si krava udržiavala dobrú mikroflóru v bachore (podobne ako potrebuje človek v hrubom čreve), musí pravidelne jesť. Lenže krava v depresii alebo chorá krava neje. Ak jej nechuť k strave trvá príliš dlho, jej dobré baktérie v bachore zahynú a premnožia sa tie zlé, ktoré vytvárajú plyny. Tie začnú tlačiť na bachor, čím sa dokážu zablokovať niektoré vývody, čo spôsobuje tlak na srdce a pľúca. V tomto prípade môže nastať aj smrť. Existuje ale veterinárny zákrok, pri ktorom položíte kravu na zem a prostredníctvom striekačky vypúšťate plyn a tým pádom sa jej snažíte pretočiť bachor naspäť. Pretočený bachor môže postihnúť všetkých prežúvavcov. Ide o veľmi rýchly proces, takže ak si to nevšimnete včas, zviera môže umrieť,” vysvetľuje Barbora.
Nebezpečná práca za minimálnu mzdu
Do pracovnej náplne Barbory patrila aj kontrola zamestnancov počas ich pracovnej doby. Množstvo štúdií potvrdzuje, že na farmách a bitúnkoch pracujú často ľudia, ktorí nemajú inú možnosť zamestnania. Ide o ľudí zo sociálne slabšieho prostredia, migrantov či ľudí so zdravotným znevýhodnením. V správe Medzinárodnej organizácie práce (ILO) z roku 2021 sa napríklad uvádza, že až 70 % pracovníkov na britských bitúnkoch tvorili práve migranti. V Nemecku tvoria migranti 50 až 80 % pracovnej sily v mäsospracujúcom odvetví.
„Koho si predstavujete, že bude zamestnaný na slovenskej farme za minimálku? Sú to invalidi, ľudia zo sociálne slabšieho prostredia – napríklad z rómskych komunít –, dôchodcovia či zdravotne znevýhodnení ľudia. Na našej farme pracovali napríklad aj ľudia z Rumunska. Veľa z nich si na zvieratách vybíjalo svoju frustráciu či hnev. Ak ich krava nepočúvala, napríklad nechcela ísť do dojárne – čo je celkom prirodzené, aj krava má svoju osobnosť a niekedy je tvrdohlavá –, tak ich bežne bili palicami. Fyzicky ubližovať zvieratám bolo zakázané, lebo krava v strese môže dávať menej mlieka a, samozrejme, žiaden majiteľ nechce, aby jeho kravy dávali menej mlieka. No ten majiteľ tam nesedel, netrávil čas pri zvieratách. Človek, ktorý je tam od rána do večera a zarába ledva minimálnu mzdu, jemu je jedno, koľko dá krava mlieka, on od toho nie je platený. Každý týždeň som zbierala desiatky poschovávaných drevených či kovových palíc. Pracovníci vedeli, kde sú kamery, a len čo sa stratili z ich dohľadu, kravy udierali do zadku. Na manipuláciu sme tam mali aj elektrické bodce, ktoré sa používali na poháňanie kráv do manipulačnej klietky (na podávanie liekov či strihanie paznechtov), alebo do kamiónu na bitúnok. Ale bežne ich používali aj na poháňanie kráv do dojárne.“
Mladé kravky v maštaliach, Slovensko, foto © Živávlna
Pravidelný styk s množstvom zvieracích výlučkov môže viesť aj k tráviacim a dýchacím ťažkostiam či k možnej kontaminácii akoukoľvek baktériou či vírusom. Častá manipulácia so zvieratami môže viesť aj k vážnym úrazom.
„Takmer denne som riešila nejaký úraz. Dobúchané prsty, odreniny, modriny, kopnutie do kolien či brucha od kravy. Nikdy sa to však nehlásilo, lebo sa to bralo ako bežná vec, súčasť práce. Za tú dobu, čo som tam pracovala, sme oficiálne zaznamenali len jeden úraz. Počas dojenia jednej dojičke zariadenie zlomilo ruku.“
Barbora vyštudovala strednú veterinárnu školu a jej snom bolo pomáhať zvieratám ako veterinárka, pretože ich už od detstva milovala. No prvý kontakt s bežnou realitou fariem a bitúnkov na Slovensku z nej už v prvom ročníku spravil vegetariánku. Kým odmaturovala, stala sa z nej takmer vegánka. Po roku práce na mliečnej farme sa z nej stala už úplná vegánka a je ňou dodnes.
„Aj ja som počas práce utrpela zranenie, ktoré dnes vnímam asi ako znamenie. Povzbudilo ma k tomu, aby som konečne dala výpoveď.“
Barbora pracovala na farme takmer dva roky a po tom, čo pre svoje zranenie ostala tri mesiace práceneschopná, z farmy odišla. Dodnes nebol jej úraz zaznamenaný ani finančne kompenzovaný.
Kravky vo vonkajšom výbehu, Slovensko, foto © Živávlna
„Kravy sme mali rozdelené do skupín. Išlo napríklad o produktívne skupiny, novootelené, zasušené (kravy, ktorým sa mesiac až dva pred ďalším pôrodom prestane tvoriť mlieko), krívajúce, vyradené skupiny a podobne. V žiadnej skupine nikdy nebol býk, iba kravy. Kedysi vraj bolo bežné, aby bol pre poriadok v skupine aspoň jeden býk. No dnes by predstavoval asi len náklad navyše. Kravy majú však veľmi silné skupinové cítenie a potrebujú si medzi sebou vytvoriť hierarchiu. Budujú si kamarátstva podobne ako ľudia na základe sympatií. Občas sa stáva, že sa stane vodkyňou jedna krava zo skupiny, ktorá potom ostatné kravy chráni. Kravy sa ľudí prirodzene boja, no vodkyňa ich vyháňa a môže aj zaútočiť. Na farme sme mali zopár takýchto dominantných kráv, a preto sme sa im vyhýbali,“ objasňuje začiatok prípadu, ktorý ju donútil k odchodu.
„Jedného dňa k nám prišla nová skupina prvootelených kráv z farmy jalovíc, ktoré boli pre nás celkom neznáme. V tejto skupine bola práve jedna veľmi dominantná krava. Holsteinské plemeno je prirodzene rohaté, no na farmách zbavujú zvieratá rohov ako dvoj až trojtýždňové teliatka. Ide o veľmi krutý a bolestivý proces bez používania anestetík, keď sa teliatkam plynovou pištoľou doslova vypália diery do hlavy (vylupujú sa zárodky rohov). Táto krava sa pravdepobodne nejakým nedopatrením neodrohovala a mala teda rohy, čo len umocnilo jej dominanciu,” odhaľuje Barbora aj jednu z ďalších krutých a bežne vykonávaných praktík na mliečnych farmách.
„Práve keď vychádzala nová skupina z prvého alebo druhého dojenia, prechádzala som popri dojárni. Akonáhle ma kravy zbadali, automaticky utekali preč, no táto jedna sa vrátila, nabrala ma zozadu a pritlačila k zemi. Myslela som, že mám posledný deň svojho života, lebo to bol taký silný traumatický náraz, akoby ma prešiel kamión. Hlavou a rohami mi ryla do chrbta. Kričala som o pomoc a našťastie boli neďaleko dvaja zamestnanci, ktorí zrovna niečo čistili lopatami, tak pribehli a tými lopatami ju odohnali. Prežila som, aj keď následky znášam dodnes. Náraz mi vyhodil platničku z chrbtice, ledva som chodila a liečila som sa tri mesiace. Mala som podstúpiť operáciu, no našťastie mi zabrala ozonoterapia. Na tú kravku sa však nehnevám. Ona len chránila ostatné zvieratá a sama bola obeťou priemyslu, ktorý ju vykorisťoval.”
Slovensko, foto © Živávlna
Ďakujeme Barbore za jej úprimný príbeh a hlavne ochotu o tom rozprávať. Pretože len pravdivo informovaní spotrebitelia sa môžu rozhodnúť, kam svoje peniaze investujú, a čo tým podporujú. Niekoľkokrát denne rozhodujeme o tom, v akom svete chceme žiť, a ako spravodlivý a udržateľný môže byť pre všetky žijúce bytosti na planéte.
#SkutocnaCenaMlieka
Text a fotografie (okrem obrázku z dojárne) Živávlna
