Rodáčka zo Štiavnice pomáha chrániť žraloky a oceány

Každú minútu zomrú na svete stovky žralokov kvôli polievke z ich plutiev. Cena jednej takej polievky sa dokáže vyšplhať až na sto eur. Žraločie plutvy sú považované za delikatesu predovšetkým v Ázii a využíva ich aj tradičná čínska medicína. Za 50 rokov ubudlo na celom svete 70 percent populácie žralokov. Ak sa nezastaví obchod s ich plutvami, môže to byť ešte horšie.

Foto © Lucia Baranová / Blue Religion

Čo sa s tým dá robiť? Pri pátraní po iniciatívach proti masovému zabíjaniu žralokov sme natrafili na Luciu Baranovú, rodáčku z Banskej Štiavnice, ktorá ochrane žralokov zasvätila veľkú časť svojho života v rôznych organizáciách. Aktuálne žije v Mexiku, ale kdekoľvek bola predtým, zaujímala sa o život v oceánoch. Na vlastné oči vidí, ako rýchlo sa mení život pod vodou. Ako sa z neho stráca pestrosť.

Oceán jej pomohol, tak sa k nemu presťahovali

Lucia začala s potápaním ako 12-ročná a v 15-tich pomáhala vo Francúzsku ako dobrovolníčka s obnovou koralov.

„Už v detstve som bola veľmi fascinovaná zvieratami. Od šiestich rokov som ich odmietala jesť. Cítila som, že je to nesprávne. Vyrastala som v Banskej Štiavnici, kde som mala mnoho dôvodov zamilovať sa do prírody, trpela som však alergiami a mala som problémy s pokožkou. Nedokázali mi pomôcť žiadne maste. Rodičom niekto odporučil, aby ma vzali k moru. Bol to pre mňa zlom. Slaná voda a morský vzduch mi pomohli. Odvtedy som pri mori trávila niekedy aj tri mesiace. Rodičia sa pri mne striedali, kým sa mi nezlepšila pokožka. Šnorchlovala som a objavovala zákutia útesov. Mala som len osem rokov, no vedela som, že patrím k oceánu.”

Po pobyte vo Francúzsku sa s rodičmi presťahovali na Bali. Strednú školu doštudovala externou formou. Pracovala v potápačskom centre a viedla napríklad edukačné programy o rybách, žralokoch či potápačske kurzy, v rámci ktorých chodievala s dobrovolníkmi čistiť pláže od odpadkov. Jej vášeň pre ochranu žralokov sa začala práve na Bali. V blízkosti Bali sa totiž nachádza Lombok – najväčší indonézsky rybí trh, cez ktorý sa exportuje aj mnoho žraločích plutiev. Na Lomboku spoznala aj Roba Stewarta, ktorý v roku 2018 vydal dokumentárny film Sharkwater Extinction o problematike obchodu so žraločími plutvami.

Žraloky nepriamo chránia koralové útesy

Prítomnosť žralokov v oceánoch je kľúčová pre zdravý morský ekosystém. Pomáhajú udržiavať prirodzenú rovnováhu. Napríklad, bez prítomnosti žralokov v okolí koralových útesov sa premnožia iní predátori bylinožravých rýb, ktoré sa živia riasami. Ak nebude mať kto spásať riasy, začnú nekontrolovane obrastať koraly. A koraly budú zraniteľnejšie proti bieleniu. Koralové útesy majú rovnako dôležitú funkciu ako dažďové pralesy. Ide o bohatý ekosystém, ktorý poskytuje obživu, úkryt či miesta na rozmnožovanie obrovskému množstvu morských živočíchov (približne pól milióna živočíšnych druhov). Koraly patria medzi pŕhlivce, ktoré sa ukrývajú vo svojich schránkach. „Všetko je navzájom prepojené,” vraví Lucia Baranová. „Ak vyhubíme žraloky, oceány sa postupne vybielia, pretože ak zahynú všetky koralové útesy, tak v oceánoch naozaj zostanú hádam len medúzy.”

Foto © Lucia Baranová / Blue Religion

Hlbokomorský život je ukrytý pred zrakom človeka, no nedokáže sa ukryť pred klimatickými zmenami, ktoré človek spôsobil. „V oceáne trávim celé dni už veľa rokov. Za ten čas vidím neskutočnú zmenu. Napríklad na miestach, kde som sa potápala už pred ôsmimi rokmi, je dnes koralov výrazne menej a sú poničené. Voda v plytkých častiach, kde koraly žijú, už zďaleka nemá takú kvalitu ako kedysi. Obsahuje chemikálie. Planktón, ktorým sa koraly živia, je zase plný mikroplastov. Konzumácia plastov koraly zabíja. Kvôli kyslejším oceánom nielen blednú, ale postihuje ich veľa chorôb. Keď sa choroby rozšíria, dokážu usmrtiť celý koralový útes.”

Európa toleruje krutý biznis so žralokmi

Z pohľadu Slovenska sa môže zdať, že úbytok žralokov je vzdialený problém, ktorý sa nás netýka. Nie je to pravda. Jedným z najväčších dodávateľov žraločích plutiev na ázijský trh je Európska únia. Aj keď je vo vodách EÚ zakázaná tá najhoršia praktika – oddeliť plutvy od tiel na palube lodi a následne vyhodiť zúbožené telá žralokov do vody, kde pomaly zomierajú pri plnom vedomí –, zodpovednosť za barbarský biznis to nezmenšuje. Európska únia je spoluzodpovedná za pokles žraločích populácií. Podľa Svetového fondu na ochranu prírody je v Stredozemnom mori ohrozená viac ako polovica druhov žralokov.

Zvrátiť obchod so žraločími plutvami v EÚ sa snaží Európska občianska iniciatíva STOP FINNING EU. Zahlasovať môžete na tomto odkaze. Do uplynutia termínu na vyzbieranie hlasov však nezostáva veľa času a zber ide pomaly.

Foto © Lucia Baranová / Blue Religion

Nezáujem ľudí o záchranu žralokov môže byť spôsobený aj predsudkami, ktoré o nich vytvorili nasilu hororové filmy a popkultúra. Žraloky sú v nich prezentované ako krvilačné beštie, ktoré si radi zgustnú na ľuďoch. Predsudky spôsobili, že ľudia radšej podpisujú petície na ochranu rozkošných zvieratiek. Predátor žralok, evolúciou zdokonalený živočích, ktorý prežil päť ér masového vymierania, ostáva nepovšimnutý. Ľudskou činnosťou sa však dostáva do ohrozeného stavu.

„Niekedy mám pocit, že žralokom rozumiem lepšie ako ľuďom,” vraví Lucia. „Rozdiel medzi tým, ako sú vnímané a aké skutočne sú, je veľký. Strach zo žralokov je v našich hlavách tak silno zakorenený, že akonáhle by sa pri nás objavil, mysleli by sme si, že nás chce zjesť, napadnúť, zabiť. Pritom žralok sa v prirodzenej interakcii s človekom, ktorý len pláva v mori a nevábi predátora na potravu, správa podobne ako vlk v lese. Zľakne sa a odpláva preč. Niektoré žraloky sú zvedavé a chcú vedieť, čo ste zač. Takých je však menšina. Nepriplávajú s úmyslom, že by vás chceli zožrať. Sú zvedavé, no zároveň opatrné a hanblivé. Nevedia, čo od vás môžu čakať. Ľudské mäso žralokom navyše nechutí.”

Žraloky dávajú najavo, keď sa im niečo nepáči

Opäť sme svedkami toho, ako ľudia pošramotili reputáciu zvieraťu, ktoré si to nezaslúžilo. „Žraloky sa aj medzi sebou snažia vyhnúť konfliktom,” pripomína Lucia. „Samozrejme, nechcem z nich robiť maznáčikov. Treba mäť na pamäti, že sú to predátori, podobne ako tigre, takže môžu zaútočiť najmä vtedy, ak ľudia nevedia, ako sa pri nich majú správať. Napríklad, keď spanikária, začnú špliechať a rýchlo sa pohybovať. Žralok reaguje na pohyby aj na zrýchlený tep srdca, ktorý mu môže signalizovať zranenú, vystresovanú rybu. Raz sa mi to stalo so zákazníkom pri potápaní. Žraloka som musela veľkou silou odstrčiť. Keď sme sa dostali na loď, žralok zmenil svoje správanie a ďalej pokojne krúžil okolo lode. Ľudia by mali mať voči žralokom rešpekt, ale nemali by sa ich báť.”

Foto © Lucia Baranová / Blue Religion

Žraloky, podobne ako iné zvieratá, majú medzi sebou vzťahy a rôznymi spôsobmi komunikujú. Zatiaľ čo veľryby si spievajú pesničky, žralok využíva najmä reč tela. Keď niekto pozná žraloky tak dobre ako Lucia, dokáže sa vyhnúť konfliktom skôr, než nastanú.

„Napríklad, keď začne žralok cez žiabre filtrovať viac vody, znamená to, že sa začína hnevať. Keď ho niečo irituje, pootvára ústa a ukazuje zuby, aby dal jasne najavo, kto je tu pán – a že netreba robiť hlúposti. Plutvami naznačuje, ak potrebuje viac priestoru a vy máte ísť ďalej,” vymenúva Lucia. „Ak viete prečítať všetky tieto signály, vyjsť z vody a nechať žraloka na pokoji, nič sa vám nestane.”

Radšej ohľaduplný turizmus ako rybolov

Počas pôsobenia v Indonézii sa Lucia snažila vytvárať nové pracovné príležitosti pre miestnych rybárov – v turistickom ruchu namiesto lovu žraločích plutiev. Rybárska loď s výletmi pre turistov dokázala rybárom zarobiť oveľa viac než plutvy.

„Snažili sme sa to obrátiť. Mnohí rybári v týchto oblastiach totiž nemajú inú možnosť, ako uživiť seba a svoju rodinu. Pokojne by sa rybolovu vzdali, keby mali na výber. Niečo podobné by som chcela rozbehnúť aj v Mexiku. Je to tu však náročnejšie, pretože časť obchodu so žraločími plutvami kontrolujú narkobaróni, obchodníci s drogami. Nekompromisnosť týchto gangov je všeobecne známa. Keď chodíme mapovať mexické rybie trhy, musíme podvedome rátať s tým, že nás bude naháňať niekto so zbraňou v ruke.”

Foto © Lucia Baranová / Blue Religion

Medzi populárne atrakcie patrí potápanie v klietke (v angličtine cage diving) s najväčším žralokom modrým, predtým známym ako bielym. Dorastá do dĺžky osem až deväť metrov. 

„Ja sama nemám problém byť vo vode so žralokom modrým, ale človeka, ktorý nemá skúsenosti, by som do vody k modrému žralokovi nikdy nevzala,” vraví Lucia. „Je naozaj obrovský. Ak by sa čokoľvek stalo, nemala by som silu odtlačiť ho a brániť sa. Samozrejme, bez dôvodu by nezaútočil ani tento žraločí gigant. Mohlo by sa to stať len vtedy, keby sa cítil ohrozený.”

Potopáť sa so žralokom modrým je teda možné len v klietke. Lucia však upozorňuje na možné riziká, ktoré sa s touto formou potápania spájajú. „Mnoho firiem to robí len pre peniaze. Je to pre nich prvoplánová senzácia pre turistov. Na takýchto výletoch sa často zúčastňujú ľudia, ktorí majú zo žralokov strach. Predajcovia ich strach ešte umocňujú prezentáciou žralokov ako krvilačných beštií. Cieľom má byť prekonať svoj strach a samého seba. Aby si turisti mohli odfotiť obrovskú otvorenú zubatú papulu žraloka, nad klietku sa umiestni kus mäsa na špagáte. Žralok si však môže ublížiť, pretože celú klietku vníma ako kus mäsa. Napríklad na Guadalupe v Mexiku v roku 2019 skončil žralok modrý pri jednej z takýchto aktrakcií zaseknutý v klietke a zomrel.” 

Existujú však aj spoločnosti, ktoré to robia inak a pomáhajú meniť zaužité vnímanie o žralokoch. „V Austrálii som chvíľku spoupracovala s firmou, ktorá realizovala takéto potápanie na Neptúnovych ostrovoch v južnej Austrálii. Cestou na ostrovy, kde sa ešte vyskytujú populácie žralokov modrých, premietali turistom edukačné videa o žralokoch, lektori im rozprávali o reči tela žraloka modrého aj o tom, prečo sú tieto druhy ohrozené. Rybacie mäso bolo ako návnada zatvorené v krabičke vo vnútri v klietke. Žralok ho teda nevidel, len cítil, a tak neútočil, iba krúžil okolo klietky. Interakcia s nim bola veľmi pokojná a prirodzená. Ľudia mali možnosť spoznať žraloka modrého takého, ako naozaj je. Neútoči, pokiaľ na to nemá dôvod. ”

Dobrovoľníci monitorujú obchod so žralokmi

Lucia Baranová pracovala pre množstvo ochranárskych organizácií, vrátane potápačskeho centra Sea Shepherd, kde viedla potápačske kurzy, edukačné programy o ekológii a bola súčasťou tímu na regeneráciu koralových útesov. Po presťahovaní sa do Mexika založila vlastnú organizáciu Blue Religion, ktorej sa v súčasnosti venuje naplno.

Programová činnosť Blue Relgion má tri časti. „Pravidelne realizujeme takzvané clean-upy pláži. Dobrovolníkov máme po celom svete, no aktuálne to kvôli pandemickej situácii robíme len v Mexiku. Plán je rozširovať program do ďalších lokalít. Na naše clean-up eventy sa môže prihlásiť ktokoľvek. Niekedy máme 30 dobrovolníkov a dobrovolníčiek, inokedy aj cez 100 ľudí. Nie je to však len o tom pozbierať odpadky a vyhodiť ich, ako sa to bežne robí. My vyzbierané odpadky triedime a odovzdávame ich do recyklačných centier. Napríklad plast od nás odoberá spoločnosť, ktorá z neho dokáže vyrábať benzín. Viem, stále je to benzín, ktorý nie je ekologický, no kým ho ľudia používajú v doprave, je lepšie vyrábať ho z odpadu ako z nových surovín.”

Blue Religion organizuje čistenia pláží tak, aby mali príjemnú a komunitnú atmosféru. Aby mali dobrovoľníci chuť vrátiť sa aj nabudúce. Po hodinách zbierania a triedenia odpadu si môžu zatancovať salsu s pripravenými inštruktormi, alebo zacvičiť crossfit, či šnorchlovať vo vode.

Druhá časť programu Blue Religion je zameraná na ochranu žralokov. „Žiaľ, táto časť je aktuálne trochu pozastavená, a to najmä kvôli sťaženej situácii s pandémiou. Naši dobrovolníci cestujú po svete a dokumentujú obchod so žraločími plutvami. Chodia na rybárske trhy, kde zbierajú data o počte ulovených žralokov. Spolupracujeme s organizáciou v Mexico City, ktorá vyhodnocuje údaje o obchodovaní so žralokmi. Vďaka tomu vieme zistiť, koľko sa obchoduje s chránenými druhmi a aj takými, ktoré chránené nie sú. Na základe dát vieme žiadať o ochranu pre druhy ohrozené nadmerným rybolovom prostredníctvom dohovoru CITES o ochrane voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Ak sa nám podarí zaradiť akéhokoľvek žraloka pod ochranu dohovoru, je to výhra. V Mexiku sa nám podarilo ochrániť žraloka makak a žraloka kladivohlavého. Rybári, ktorí ich už teraz lovia, to robia nelegálne a môžeme ich nahlásiť.” 

Žralok kladivohlavý (sphyrna zygaena), žralok mako rýchly (Isurus oxyrinchus), foto © Lucia Baranová / Blue Religion

Žraloky na väčšine území nie sú zákonom chránené živočíchy. Nemajú štatút ako napríklad medveď hnedý v Európskej únii, ktorého usmrtenie môžu schváliť len kompetentné úrady. Bojovať proti lovu žralokov je preto náročné. Krutosť, s ktorou lov prebieha, je legálna. Ochrana konkrétnych druhov závisí od krajiny, v ktorej vodách sa nachádzajú.

Tretia časť programu Blue Religion sa zameriava na vzdelávanie nových generácií. „Myslím si, že práve prostredníctvom novej generácie dokážeme meniť zaužitý a často nepravdivý pohľad na zvieratá, ale aj celý systém nášho fungovania. Ľudská spoločnosť by mala zohľadňovať prospech prírody, ktorú potrebuje pre svoje prežitie. Naša generácia pravdepodobne nevymrie v dôsledku klimatických zmien, no ak budú naše deti pokračovať v našich stopách, môže to dopadnúť veľmi zle,” varuje Lucia.

„Je nutné, aby dnešné deti vyrastali v inom nastavení, ak majú ľudia naďalej žiť na tejto planéte. Naša generácia je asi príliš pohodlná. Aj keď máme prístup k množstvu informácií, sme leniví urobiť radikálnejšie zmeny v našich životoch. Keď som v Indonézii učila deti šnorchlovať, zbierali sme popri tom odpadky. Naučili sa chápať, že keď vyhodia odpadky v lese, ľahko môžu skončiť v mori a spôsobiť vážne problémy.” 

Stretnúť dnes veľkého žraloka je vzácnosťou

Obyvatelia prímorských oblastí veľmi silno vnímajú radikálny úbytok žralokov za ostatné polstoročie. Pamätajú si, aké to bolo v detstve. Niekedy je dokonca ťažké prílakať žraloky aj na priamu návnadu. „Pri expedíciách nám niekedy trvá takmer dve hodiny, kým prilákame na návnadu jediného žraloka. A to sa pohybujeme v otvorenom oceáne, kde by malo byť žralokov veľa. Vidieť ich bez návnady je momentálne skôr o šťastí. Zostalo len málo takých miest na svete. Patrí medzi ne Francúzska Polynézia, ktorá za to vďačí zákonnej ochrane žralokov. Na miestach ako Indonézia žraloky chránené nie sú, no stále tam môžete vidieť najmä malé útesové žraloky. Je ich síce menej, ale stále ešte sú. Stretnúť veľké druhy, napríklad žraloka modrého, tigrieho alebo líščieho je už veľmi vzácne.”

Žraloky dosahujú pohlavnú dospelosť až vo veku 10 rokov. Aj to je jeden z dôvodov, prečo populácie tak rýchlo klesajú, nestíhajú sa rozmnožovať – a prečo je také zriedkavé stretnúť skutočne veľkého dospelého žraloka (mladý žralok modrý meria však až tri metre, preto veľký nemusí znamenať dospelý). Na rybárskych lodiach končia jedince, ktoré často ešte nie sú pohlavne dospelé. Rybárom je jedno, akému žralokovi urežú plutvy. Zvyšok tela ich nezaujíma. Ak sa nič nezmení, úbytok 70 percent populácie žralokov za ostatných 50 rokov sa môže ešte zhoršiť.

„Planéta Zem a jej oceány sú perfektne zariadené na to, aby sme tu mohli spolu fungovať. Oceány nám poskytujú obrovské množstvo kyslíka, ktorý potrebujeme pre náš život. Keď sa oceány zmenia, môže to ovplyvniť aj našu adaptáciu na meniace sa klimatické podmienky, ktoré napokon nemusíme prežiť. Príroda tu bude po nás ešte dlho. My ľudia si však len kupujeme čas. Je na nás, či sa dokážeme zmeniť, aby sme mohli byť naďalej súčasťou života na Zemi.”

Ďakujeme, že ste dočítali článok až do konca. Prosíme, nezabudnite podporiť európsku občiansku iniciatívu STOP FINNING EU a zahlasovať proti obchodu so žraločími plutvami v Európskej únii. Žraloky vás potrebujú, hlasujte tu.

Text Zuzana Mitošinková, fotografie Lucia Baranová / Blue Religion

Môže vás ešte zaujímať