Ochrániť vlka trvalo dlho. Je to vec pokory a úcty k prírode

Lesoochranárske zoskupenie VLK pôsobí na Slovensku už pár desiatok rokov a zasadzuje sa za ochranu fungovania prirodzených ekosystémov vrátane lesov. Divočinu vníma ako kultúrne dedičstvo Zeme a záchrana tohto dedičstva je dôležitá pre budúcnosť všetkých organizmov na planéte. 

O aktivitách združenia VLK sme sa porozprávali s jeho dlhoročným členom Viliamom Bartušom. Pozval nás do prírodnej rezervácie Vihorlatský prales nad obcou Poruba pod Vihorlatom, ktorá je zároveň súčasťou Karpatských bukových pralesov zapísaných v UNESCO. Na tomto území práve prebieha jedna z aktivít VLK-a – značenie hraníc ochranného pásma Vihorlatského pralesa. 

K dnešnému dňu 1. júna 2021 vstupuje do platnosti celoročná ochrana vlka na území Slovenska. Pre organizáciu VLK sme si preto symbolicky pripravili vlčiu risografiku. Autorkou ilustrácie je Adela Režná a 7 Eur z každého predaného kusu pôjde na podporu činnosťi organizácie VLK. Grafiku si môžete objednať tu.

VLK je pre mňa jednou z tých ochranárskych organizácií, ktoré som začala vnímať už ako pubertiačka. 

Mám to podobne. Približne v roku 1997 som začal byť v kontakte s rôznymi slovenskými mimovládkami, ako sú napríklad Priatelia Zeme z Košíc, Za matku Zem z Bratislavy, Slatinka vo Zvolene či „Záježka“. Predtým som počúval punk a metal, ktorý neraz obsahoval ekologické a sociálne posolstvá. Keď som bol prvýkrát na demonštrácii proti fašizmu (v roku 1997 v Prievidzi), kde ma policajti „vymasírovali“ obuškami, nakoplo ma to do ďalšej aktivity. Plagát z tejto demonštrácie mám doteraz odložený. V roku 2000 som pomáhal s kampaňami rôznym neziskovým organizáciám a následne som nastúpil na civilnú službu do pobočky VLK-a v Humennom (VLK Východné Karpaty). Vtedy som sa presťahoval z Opatoviec nad Nitrou na východ a som tu doteraz. Organizáciu v podstate založil Juraj Lukáč. Z rozprávania viem, že sa pohyboval v komunite trampov a jeho hlavnou motiváciou bolo chrániť prirodzené lesy, pretože zistil, že to zaňho nikto iný neurobí. Ešte v 80. rokoch fungoval VLK v rámci Slovenského zväzu ochrancov prírody, čo bola svojím spôsobom sieť mimovládnych organizácií v čase totality.

V akých všetkých oblastiach odvtedy pôsobíte?

Sme celoslovenská organizácia, ale sídlime v Tulčíku pri Prešove. Je to pod pohorím Čergov, ktoré môžeme pokladať za miesto vzniku a prvých aktivít VLK-a. V tomto pohorí je aj prvá súkromná rezervácia Vlčia. Vznikla vďaka originálnej akcii „Kúp si svoj strom“, na ktorú máme dokonca copyright. Okrem Tulčíka máme dve pobočky – Východné Karpaty a Čergov. Nazývame ich kmene. Aktívni členovia vytvárajú skupinky, ktoré vieme priradiť ku konkrétnemu pohoriu. Ako-tak aktívne sa zapájajú aj skupiny v Malých Karpatoch, na Poľane v Strážovských vrchoch i v Tatrách alebo v lesoch okolia Košíc. Jednotlivci sa aktivizujú po celom Slovensku a v rámci možností s nimi spolupracujeme pri konkrétnych aktivitách na ochranu prirodzených lesov. Okrem vytvárania súkromných chránených území (výkupom lesov) sa nám podarilo presadiť vznik prísne chránených území vo forme nových alebo rozšírených prírodných rezervácií. Bola to napríklad rezervácia Udava v Národnom parku Poloniny, ktorá bola na základe nášho návrhu rozšírená z 52 hektárov na 392 hektárov. Od roku 2000, keď som nastúpil na civilku, som sa na tom podieľal aj ja. Rezervácia bola vyhlásená v roku 2005.

Motivovalo ťa to zostať žiť na východe?

Pôvodne som tu neplánoval zostať žiť, ale kým nebola vyhlásená Udava, nechcel som odísť. V máji 2005 sme už osádzali slávnostné tabule aj s mojím dvojmesačným synom Hugom a manželkou Zuzanou. Začal som sa zdržiavať viac na východe ako vo svojom rodisku a cítil som sa byť viac východniar ako stredoslovák. Naposledy sa nám podarilo dosiahnuť rozšírenie rezervácií vo Vihorlatských vrchoch, kde po našom tlaku v súvislosti s „UNESCO lesmi“ vznikla deviata najväčšia prírodná rezervácia. Aktivity VLK-a sú veľmi rozmanité, niekedy aj dosť nudné: vstupovanie do správnych konaní na celom Slovensku v súvislosti s vydávaním súhlasov a povolení na zakázané činnosti v prísne chránených územiach, podávanie trestných oznámení, podnetov a sťažností v súvislosti s nelegálnymi a negatívnymi činnosťami, ktoré nachádzame my alebo naši sympatizanti pri monitoringu lesov. Trochu sa venujeme aj osvete vo forme prednášok a besied, na ktoré nás volajú rôzne subjekty a sú určené buď pre verejnosť, alebo napríklad pre školy. Občas zrealizujeme aj nejakú výstavu, benefičný koncert a máme aj knižné vydavateľstvo Abies.     

Koľko členov a členiek dnes tvorí VLK?

Máme 913 podporujúcich členov a členiek a medzi nimi je tak 100 tzv. riadnych členov. S nimi sa aj osobne poznáme a dlhodobo spolupracujeme. No máme aj aktívnych nečlenov alebo len podporovateľov napríklad formou akcie 77-korunáčka alebo Kúp si svoj strom. Je to u nás pestré. 

Ktoré z vašich kampaní na ochranu lesov považujete za najúspešnejšie? 

Aktuálne zažívame eufóriu z dosiahnutia celoročnej ochrany vlka. Ďalej sú to spomínané súkromné i štátne rezervácie, ktoré vďaka nám vznikli a vznikajú. Pri akcii „Kúp si svoj strom“ ľudia symbolicky prispievajú 50 eur na kúpu stromu v rámci lesov na Čergove, kde rozširujeme rezerváciu Vlčia. Veľký míľnik bola aj kauza Tichá a Kôprová dolina. Zabránením spracovaniu kalamity sa raz a navždy potvrdilo, že prirodzené lesy sú jediná šanca pre prežitie lesov. Zo všetkých príkladov by sa dala vyskladať veľká a pestrá mozaika. Spomeniem ešte aj boj proti ťažbe ropy a zemného plynu na severovýchodnom Slovensku, ktorý sme organizovali spolu s miestnym združením Apropaňe! Bol o tom nakrútený aj dokumentárny film Zlatá zem.

Ako sa vyvíja vaša petícia za 10 % bezzásahového územia na Slovensku, pre ktorú ste vyzbierali vyše 100-tisíc podpisov?

Po kontrole hárkov máme presne 103 268 podpisov. Pevne veríme, že nejaké podpisy ešte pribudnú od ľudí, ktorí aj v týchto časoch individuálne zbierajú a posielajú nám hárky poštou. Podpisy zbierame fyzicky, aby sme splnili petičný zákon a aby naše požiadavky museli prerokovať poslanci Národnej rady. Ľudia nevedia, že väčšina elektronických petícií v podstate nie sú petíciami. Ale aj túto formu možno využiť napríklad na hromadné pripomienky k tvorbe zákonov a predpisov, čo sami bohato využívame. Internetovú petíciu k hromadnej pripomienke proti vyradeniu prísnej ochrany na Morskom oku podpísalo neuveriteľných 71 333 občanov a občaniek. Petíciu za 10 % bezzásahového územia plánujeme predložiť kompetentným tento rok, ale bránia nám v tom neustále politické turbulencie a neistota v súvislosti s pandémiou.

Ak by petícia prešla, čo by to znamenalo pre naše lesy?

Znamenalo by to záchranu prirodzených lesov. V praxi ide o to, že Slovensko je rozdelené do piatich stupňov ochrany prírody a máme tu množstvo typov chránených území. Chránené krajinné oblasti alebo národné parky sú síce veľké územia a máme ich na Slovensku možno až priveľa, ale v skutočnosti to nie sú chránené územia. Súčasné vedecké poznanie hovorí o tom, že ochrana prírody by sa mala zredukovať na ochranu prirodzených procesov, ktoré človek nedokáže riadiť ani usmerňovať. Z toho vyplýva, že za skutočne chránené územia na Slovensku považujeme tie, ktoré majú 5. stupeň ochrany, a to nie je ani 1,8 % Slovenska! Na zvyšnom území sa bežne vykonáva lesohospodárska činnosť, poľovníctvo bez výrazných obmedzení, stavebná činnosť. Ak by kompetentní prijali požiadavky petície, postupne by pribúdali územia, kde by sa nerobilo nič.


To nevyhnutne zasiahne do záujmov niektorých ľudí.

Niektoré územia sú už teraz dlhšie bez zásahu a ani sa na nich ľudské zásahy nepredpokladajú. Ale áno, väčšinou pôjde o územia, ktoré niekto speňažuje alebo chce speňažiť. Ako spoločnosť by sme sa mali rozhodnúť, aké sú naše priority. V prípade štátnych pozemkov by sme sa mali rozhodnúť v prospech ochrany prírody a v prípade neštátnych pozemkov dohodnúť na kompenzáciách pre majiteľov. Dosiahnuť 10 % skutočne chránených území nebude jednoduché a nebude to zo dňa na deň. Ale je nutné, aby s tým štát začal a nenechal to na pleciach mimovládok, ako je VLK. Samozrejme, prvé rezervácie na Slovensku vyhlasovali lesníci. Ochranári vtedy v podstate ani neexistovali. Ale treba sa spýtať aj na to, kedy naposledy lesníci a správcovia lesov na Slovensku presadzovali nové bezzásahové rezervácie. Už sú to desiatky rokov.

Ochranu vlka sa vám podarilo presadiť po neuveriteľných 30 rokoch snaženia. Ako sa spätne pozeráte na tieto roky?

Vlka si ľudia spájajú aj s názvom nášho združenia, ale VLK je skôr skratka Výboru ľudovej kontroly. Nebola to naša jediná dlhodobá činnosť. Je smutné, že dosiahnutie cieľa muselo trvať tak dlho, ale veríme, že ochrana bude o to stabilnejšia. Bol som pri tom 20 rokov, ale z môjho pohľadu je za úspechom osobne Juraj Lukáč, ktorý systematicky, premyslene a vytrvalo išiel za týmto cieľom. Pamätá si dokonca časy, ako štát ľuďom vyplácal odmeny za zabíjanie vlkov. Keď som sa v roku 2000 dostal do VLK-a, vlci už mali viac spriaznených duší a záujem bolo potrebné pretaviť do praxe a konkrétnych zákonov. Okrem osvetových aktivít to obnášalo množstvo mravčej práce v oblasti legislatívy, účasti na odborných debatách a nekonečnej komunikácie s poľovníkmi, lesníkmi a chovateľmi. Hlavné aktivity sa nám podarilo zosumarizovať na našom webe https://vlci.wolf.sk/sk/.

Prečo je ochrana vlka dôležitá?

V prvom rade si treba uvedomiť, že sa na to nemôžeme pozerať tak, že vlk je v lese dôležitejší ako veverička alebo salamandra. Na tie sa však nerobia spoločné poľovačky. Preto si vlci prirodzene získali pozornosť ochranárov. Človek si nemôže odôvodňovať ochranu prírody tým, aký osoh to bude mať preňho samotného, pre lesy alebo pre ekosystém. Je to ako ochrana drevených kostolíkov alebo umeleckých diel ako Mona Lisa. Aký máme z ich zachovania osoh? Odpovede môžu byť rôzne, ale pravdepodobne budú mať spoločných menovateľov, ako sú úcta a pokora. 

Koľko vlkov je približne na Slovensku? Počula som dokonca, že zo strachu pred ľuďmi prestali zavýjať. Je to pravda?

Počet sa dá odhadnúť len veľmi nahrubo, každý rok sa mení, pohybuje sa okolo čísla 500. Zavýjanie vlkov sa dá počuť v ktorejkoľvek oblasti, kde žijú. Je to zriedkavá udalosť, veľmi nenápadná a krátka, ale určite nezmizla, keďže vytie je pre vlky dôležitý komunikačný nástroj. Raz sa mi stalo, že ma zobudilo zavýjanie vlkov trvajúce desiatky minút.

Keď hovoríme o poľovačkách na vlkov, čo sa stane so svorkou, ak príde o vodcu alebo matku?

Vlk je veľmi sociálne zviera. Žije v rodinách, podobne ako človek, ale tieto rodiny sú početnejšie, než na aké sme v súčasnosti zvyknutí my. Strata akéhokoľvek člena je emocionálny aj materiálny problém. Poľovník väčšinou netuší, aké postavenie vo svorke má vlk, ktorého zabije. Výsledky ľudskej činnosti môžeme hodnotiť len všeobecne a spätne. A tie sa ukazujú ako problém. Vlk je vyhubený na väčšine územia našej planéty. Mnoho poddruhov je nenávratne preč. A to nespôsobil žiadny meteorit, ale ľudia pri presadzovaní svojich záujmov. Keď poľovník zastrelí vlka z tzv. alfa páru, celá svorka sa zvyčajne rozpadne. Neskôr z nej môže vzniknúť nová svorka alebo dokonca viacero nových. Je to veľmi podobné ľudskej spoločnosti. Hovorí sa, že preživší samec alebo samička z alfa páru si už nezakladá ďalší vzťah. Sú to verné zvieratá. To, samozrejme, neznamená, že sa po krajine zostane potulovať nejaký krvilačný vlk samotár. Zaradí sa k novej svorke a jej „rodinným“ povinnostiam, no bez partnerského vzťahu.

Po výlete v Poloninách sa ma ľudia pýtali, či som sa nebála medveďov, a pritom aj tie sú už vzácnymi živočíchmi. Aká je šanca, že turista v slovenských horách stretne medveďa? Ako je to s ich ochranou na Slovensku?

Pravidelne chodím do lesa na niekoľko dní. Trvalo mi stovky dní a nocí, kým som zbadal medveďa. Možno sa na mňa pozerali už skôr, len ja som o tom nevedel. Keď zavetria človeka, snažia sa mu vyhnúť. Medveď je u nás celoročne chránený živočích, ktorého usmrtenie je možné len v prípade krajnej núdze alebo na základe povolenia orgánu ochrany prírody v rámci správneho konania, ktoré je pod verejnou kontrolou. Povolené usmrtenie donedávna vykonávali poľovníci. Neraz ich okrem vzniknutej situácie motivovala aj trofej alebo poplatkový lov. Skôr či neskôr bude táto činnosť pravdepodobne spadať pod štátnych ochranárov. Slovenské medvede sú v podstate vegetariánmi, ak nerátame potravu zo zdochlín a lariev. Musíme sa s nimi naučiť spolunažívať. A keď ich nechceme v blízkosti našich domov, mali by sme si dávať pozor na to, kde končia zvyšky našej potravy.

Niektoré časti Karpatských bukových pralesov boli zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Pomohlo to?

Paradoxne, spočiatku nebolo úplne jasné, ktoré časti lesa sa dostali do zoznamu UNESCO a ktoré nie. Text nominačného projektu a priložené tabuľky hovorili niečo iné ako mapy. V niektorých častiach preto pokračovali výruby, plánovali sa v nich zjazdovky a hraničné priechody pre autá. Riešili sme jeden problém za druhým. Až po vyše desiatich rokoch došlo k výraznejšiemu posunu a lokality UNESCO sa začali vyhlasovať za prírodné rezervácie v rámci národnej siete prísne chránených území. Postupne sme odkrývali nezrovnalosti a upozorňovali na ne zodpovedné organizácie. Keďže prvých päť rokov sme narážali na ignoráciu a vyhýbavé konanie, požiadali sme UNESCO, aby nám titul odobralo. Medzinárodná organizácia začala apelovať na Slovensko, aby začalo chrániť lokality, ku ktorým sa zaviazalo. Nakoniec z toho vzišlo kompromisné riešenie. Nechránime toľko, koľko sme sľúbili, ale omnoho viac ako keď táto kauza v roku 2007 začala. Stále to nie je uzavreté. Pracujeme na vyznačení rezervácií Vihorlatský prales a Rydošová, ktoré boli vyhlásené minulý rok na jeseň, plus stále nie je vyhlásená rezervácia Veľký Bukovec v Národnom parku Poloniny. Rozhodnutie stojí na výmene pozemkov, ktoré má pod palcom rezort Ministerstva pôdohospodárstva.

Ako sa vyrovnávate s negatívnymi reakciami poľovníkov a lesníkov?

V súčasnosti by bolo asi horšie, keby nás chválili. Vypovedá to o stave, v akom sa nachádza naša poľovnícka a lesnícka komunita a aké sú výsledky ich práce. Samozrejme, s niektorými lesníkmi a poľovníkmi vedieme konštruktívny dialóg a ich  práca nie je až taká negatívna, ako je to bežné. Spolu s prejavmi podpory a sledovaním výsledkov našej práce ma to napĺňa nádejou, že možno predsa len dokážeme žiť o niečo pokornejšie.

Ak majú ľudia záujem, ako vám môžu pomôcť?

Už len tým, že sa začnú zaujímať o to, čo vo VLK-u robíme, a budú šíriť informácie ďalej. Každý sa môže stať naším podporovateľom alebo aktivistom. Niekto chce poslať finančnú pomoc, niekto sa chce aktivizovať v teréne. V rámci akcie „Kúp si svoj strom“ zbierame peniaze na kúpu lesa na ochranu pred výrubmi a zásahmi človeka. Na podporu činnosti VLK-a si ľudia môžu zriadiť „trvalý príkaz“, aspoň 3 eurá mesačne na účet organizácie, za ktoré dostanú originálnu bankovku 77-korunáčky. Ktokoľvek sa po vyplnení prihlášky a zaplatení členského 10 eur ročne môže stať aj naším členom. Takýmto členom posielame pozvánky a základné informácie o udalostiach a sami sa potom môžu rozhodnúť, či sa aktívne zapoja.

Ľudia môžu podpisovať petície, zúčastňovať sa na protestoch, organizovať benefície, zbierať odpadky v lese a sledovať či nahlasovať negatívne činnosti v prírode. Niektoré negatívne zásahy v prírode si vyžadujú väčšie nasadenie. Preto je dôležité mať všetko nafotené a zamerané, aby sa bolo čoho chytiť. V prípade jednoznačných porušení zákona, ako sú napríklad športové motorky a autá v lese, je potrebné volať políciu na čísle 158 a poskytnúť jej dôkazový materiál a svedectvo. Prísne chránené územia vo forme prírodných rezervácií sú vyznačené po celom obvode pruhmi na stromoch. Takéto územia môže strážiť každý z nás. Pri prechádzkach po obvode rezervácií je potrebné sledovať prípadné výruby alebo vjazdy motorových vozidiel a zdokumentovať ich.

Rozhovor Zuzana M., jazyková úprava Martin Lipták a Anna Ďurišíková, fotografie Daniel Goliaš

Autorkou vlčej grafiky je Adela Režná. 7 Eur z každého predaného kusu pôjde na podporu činnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Grafiku môžete objednať na našom e-shope.

Môže vás ešte zaujímať